Huncokárske slávnosti 2025 Modra - 21. ročník

Termín:	18.07.2025 - 20.07.2025
Téma:	SLÁVNOSTI a FESTIVALY
Miesto konania:	Modra - Piesok (SR - Bratislavský kraj) Ubytovanie · Počasie · Cestovné poriadky
Web:	www.modra.sk

Popis

Huncokárske slávnosti 2025 Modra - 21. ročník

Dátum: 18.-20.7.2025
Miesto: Penzión Huncokár

V miestnej časti Modra – Piesok si opäť pripomenieme históriu Huncokárov. Huncokárske slávnosti V miestnej časti Modra – Piesok si opäť pripomenieme históriu Huncokárov.

Príbeh lesných ľudí – Huncokárov, si pripomíname každoročne pri príležitosti sviatku ich patrónky sv. Magdalény. Huncokári prichádzali prichádzali do tunajších lesov od polovice 18. storočia a ich spôsob života, obhospodarovanie lesa i vzťah k prírode spoznáme v autentickom prostredí.

Víkendové letné podujatie v lone malokarpatskej prírody – to sú tradičné Huncokárske slávnosti v lesnom prostredí Zochovej chaty.

Začínajú sa v piatok 18. júla v Penzióne Huncokár. V sobotu 20.7. je pripravený hlavný program na lúke pri Mestskej vile spolu s výstavou o živote Huncokárov-pôvodných obyvateľov Piesku.

Na svoje si prídu milovníci histórie, peších vychádzok alebo tunajšieho geoparku, nebudú chýbať ani aktivity pre deti.

Trojdňové slávnosti zavŕši nedeľná Svätá omša.

Vstup na podujatie je zdarma.

Kto to boli huncokári

Huncokári – holzhackeri, (s Holz – drevo, e Hacke – sekera) boli bavorskí a tirolskí drevorubači, ktorí prišli na územie Malých Karpát v polovici 18. storočia s nástupom vlády cisárovnej Márie Terézie (1740–1780). Prvý, písomne doložený krst dieťaťa huncokárov je z roku 1740, čo sa mohlo stať skoro po príchode prvých mladých párov do Malých Karpát.

Prvý huncokársky sobáš je zaznamenaný v roku 1853 v Častej a o 10 rokov neskôr aj v Modre.
Huncokári postupne osídlili územie až po Myjavu a menšiu časť územia na Považskom Inovci.
V oblasti Pezinka boli usadzovaní na Pálfiovskych majetkoch, hlavne na Cajle, kde mali na majeri Bauwald svoje pezinské centrum. Jednotlivé rodiny žili roztrúsene po horských samotách. Boli to najmä Reisinger (Kollárske), Juriška (v Kučišdorfskej doline) a Rybníček (Föhrenteich), kde ešte v roku 1910 stálo niekoľko huncokárskych domov a mlyn. Horáreň, postavená v roku 1892, stojí dodnes.

Huncokári sa zaoberali najmä ťažbou dreva v malokarpatských lesoch. Na základe presne špecifikovaných podmienok museli na jednu pílu (dve osoby) vyťažiť ročne 800–1200 m dreva, sadiť mladé stromčeky, upravovať lesné chodníky, zvážať drevo, páliť vápno alebo drevné uhlie. Za to dostali k dispozícii dom so záhradou, palivové drevo a les, v ktorom mohli pásť stanovený počet kráv. Po celých dvesto rokov žili v uzavretom spoločenstve, bránili sa asimilácii a sobášili sa len vo vlastnej komunite. O vzdelanie detí sa staral tzv. horský učiteľ, ktorý pôsobil vždy niekoľko týždňov v každej lokalite. Učil deti čítať a písať v nemeckom jazyku.

Začiatkom druhej svetovej vojny žilo v Malých Karpatoch približne 800 osôb hlásiacich sa k Huncokárom. Ich najväčšie stredisko – Modra-Piesky, malo dokonca i vlastnú školu. Miestni im pomáhali, keď v zime boli fujavice, deti hucokárov modrania prichýlili, ostali spať v rodinách v Modre a nevracali sa po vyučovaní, ako ináč, pešo vo fujavici domov. Počas druhej svetovej vojny postihla Huncokárov katastrofa, zapríčinená najmä ich nemeckou národnosťou. Podľa ríšskeho branného zákona patrili medzi tzv. etnických Nemcov a museli narukovať do nemeckej armády. Po skončení vojny im bola prisúdená kolektívna vina a väčšina z tých čo prežili, boli deportovaní do Nemecka.